Lesk a bieda 3. ročníka a krátka úvaha o trápeniach v medicíne

Už pomaly tri mesiace som tretiačka a preto nastal ten správny čas podeliť sa s Vami o moje doterajšie dojmy, zistenia aj sklamania z tretieho ročníka. Človek by čakal, že po dvoch rokoch už bude vedieť viac menej všetko o tom ako to jeho škole chodí, avšak pokiaľ si to nezažijete na vlastnej koži, môžete poznať len dojmy ostatných, ktoré sa pravdepodobne od Vašich budú značne líšiť. Však všetci poznáme pocit, keď nás starší spolužiak straší, aký je daný skúšajúci alebo vyučujúci hrozný a keď sa s ním stretnete zoči voči, príjemne Vás prekvapí. Bohužiaľ sa to často stáva aj v obrátenom prípade. Pravdou je, že každý z nás je totálne iný a naše dojmy z tých istých vecí môžu byť úplne rozdielne.

Ešte predtým, ako sa pohneme ďalej, tí, ktorí ste mi ešte nedali follow na Instagrame, prosím, aby ste tak urobili. Stačí kliknúť na tento text a ukáže sa Vám môj profil, Môžete hlasovať v anketách o téme nasledujúcich článkov a tiež sa tam najrýchlejšie dozviete všetky novinky. Ďakujem :) 

Náročnosť

Po druhom ročníku som čakala, že horšie už nikdy nebude, veď to už nie je ani možné. Pritom som si nevážila, čo všetko som mala v druhom ročníku. Minimálne super rozvrh. V stredu som mala školu až poobede, preto som v utorok mohla ísť beztresne na party a totálne sa ožrať a do cvika som stihla vytriezvieť. 

Teraz mám v stredu školu ráno o 7:30 a vytriezvieť nestíham, takže si musím zvoliť z dvoch možností:

a) pôjdem na cviko ožratá

b) nepôjdem na párty

Jedna možnosť horšia ako druhá, z kaluže pod odkvap. Prirovnala by som to k Sofiinej voľbe a najradšej by som sa v tej chvíli odsťahovala z tejto planéty. 

Možno Vám to príde ako banálny problém, ale ja osobne potrebujem odreagovanie v podobe ponocovania, tancovania a chlastu, aby som túto školu psychicky zvládala. Nebojte, alkoholik nie som, sama nikdy nepijem. 

Čo si z týchto dvoch možností zvoliť? Na začiatku semestra bola voľba jasné a vyhrala možnosť a). Asi tri krát som išla na cviko v mierne podguráženom stave po hodinovom spánku. Nebolo to nič príjemné, hlavne keď sa sústredíte na to, aby ste nezaspali/neodpadli/nevygrcali sa a Vás ešte k tomu začnú skúšať. Zvyšok týždňa som to väčšinou dospávala a preto na učenie nezostávalo veľa času. 

Problém nastal, keď sa začali zápočty a preto som sa snažila párty presunúť na iný deň. Iné dni to však nevyhovovalo kamošom a keďže sama nepijem, musela som sa uchýliť k zúfalej možnosti b) a prestať chodiť von. Bolo to výnimočne ťažké rozhodnutie a ja pomaly zisťujem že v "najťažšom druhom ročníku" som sa zabávala oveľa viac ako v treťom, ktorý VRAJ mal byť po druháku oddychový. Neviem, ktorý nadšenec vypustil z úst vetu: "Ooo, v tretiaku Vám bude parádne, riadne si oddýchnete," ale najradšej by som ho nakopala do zadku. 

Úprimne som sa na ten oddych tešila avšak žiadny nenastal a ja mám pocit, že tento ročník je ešte náročnejší. Spôsobuje to hlavne mikrobiológia, na ktorú som sa už sťažovala dostatočne veľa krát, takže to nejdem ďalej rozpitvávať. 

Nemocnica

Čo sa týka stáží, očakávala som viac najmä sama od seba. Myslela som, že väčšinu času budem vedieť, čo mám robiť, kam mám ísť a podobne, ale v skutočnosti sa väčšinou len tvárim, že to viem. Našťastie to už pomaly zisťujem a snáď v ďalšom semestri budem mať zo seba lepší pocit. 

Prvé týždne mi prišlo strašne divné, ale zároveň príjemné, prechádzať sa po nemocnici v bielom s fonendoskopom okolo krku. Mala som pocit, že niektorí pacienti sa na nás pozerajú už ako na lekárov, ktorí sú v nemocnici ako doma. 

Avšak ako náhle ku mne nejaký civilista pristúpil a spýtal sa ma, ako sa má dostať na nejaké oddelenie, musela som sklopiť zrak a priznať sa, že nemám poňatia, lebo som tu asi tretí krát v živote a sama sa tu niekedy strácam. V takých situáciách dobrý pocit rýchlo opadol, najmä keď sa na Vás ten človek pozrel ako na posledného neochotného chuligána, ale vy ste mu naozaj chceli pomôcť, len ste nevedeli ako. 

Vtedy som zistila, že na ten pocit si budem musieť zvyknúť. Na ten nevďačný pohľad pacienta, ktorému ste sa všemožne snažili pomôcť, ale niektoré veci bohužiaľ nie sú v našich rukách a nech robíme, čo chceme, nakoniec sme tiež len obyčajní ľudia a nie sme všemocní. To však niektorí z našich pacientov nepochopia a všetko budú hádzať na nás. 

Postupne sa mi odkrývajú tie nepríjemné veci, ktoré príliš úzko súvisia s medicínou - bezmocnosť, nevďačnosť a najmä smrť.  Nepríjemná prítomnosť smrti sa mi odhalila jednak na patológii, najmä keď si pomyslím, že človek, ktorý práve leží na pitevnom stole, ešte pred pár hodinami dýchal, ale aj v nemocnici, kde som videla viacerých ľudí na pokraji smrti a cítila som, že v nich už je len zlomok života. 

Veľmi ľúto mi príde, keď si pomyslím, že tí ľudia, ktorí tam ležia, mohli byť pred pár desiatkami rokov rovnako mladí, veselí a bezstarostní ako my teraz a v súčasnosti sú odkázaní na prístroje a možno si už ani len neuvedomujú svoju existenciu. Zároveň ma desí predstava, že sama raz možno dopadnem rovnako. 

Všetko sú to aspekty, ktoré nám budú výrazne strpčovať život a nikdy sa ich nezbavíme, preto si treba na to zvyknúť čo najskôr a zameriavať sa na tie pekné veci: na vďačný úsmev pacienta, ktorému pomôžeme, na lásku k medicíne a najmä lásku k samému sebe a nenechať sa ničím zdeptať.