Biochémia, moja nočná mora
Ak som to v predošlých článkoch a ani v nadpise nedala dosť najavo, biochémiu som neznášala najviac zo všetkých predmetov. Ťažko povedať, či to bolo tým, ako na nás tlačili počas semestra (pozri SEM), alebo tým, že to proste nie je moja šálka kávy. Naozaj neviem, asi jedno s druhým.
Každý týždeň čo týždeň sme sa triasli, aký test zase dostaneme a či nejako naškrabeme tých 80%. Z učenia sa stávali rýchlokurzy keďže ste museli stihnúť za týždeň strašne veľa a výsledkom bolo, že sme to väčšinou nevedeli poriadne. Alebo ak sme to aj vedeli, tak len v ten jeden deň, keď bolo cviko a hneď sme to zabudli, lebo sme sa museli zase rýchlo naučiť ďalšiu tému. Počas celého letného semestra som sa jednoznačne najviac učila biochémiu, ale keď prišlo skúškové, mala som pocit, akoby som sa ju učila najmenej.
Mala som na učenie biochémie po fyziológii takmer mesiac. Opäť skúška pozostáva z testu a ústnej odpovede. Otázky na test sú vopred zverejnené, ale je ich 1000 a každá má 8 možností, teda pokiaľ tomu nerozumiete, nedokážete sa to podľa mňa nabifliť a už vôbec nie za tie 3-4 týždne. Na ústnu časť je otázok "len" 86, čo keď som sa dozvedala, ma veľmi potešilo. Oproti ostatným predmetom to bolo naozaj málo, z fyziológie okolo 140 a z imunológie okolo 100 (ale toto si už nie som celkom istá). Pýtate sa teda, prečo som slovo "len" napísala do úvodzoviek?
Práve preto, že keď som zistila, ako pomaly sa to učím a že za deň sa dokážem naučiť možno 4-5 otázok, povedala som si, že 86 je strašne veľa. Tie otázky boli strááášne dlhé a všetkému som sa snažila pochopiť, čo bolo takmer nemožné a keď sa mi to aj podarilo, zanedlho som to zabudla. Strašne ma frustroval aj ten malý počet otázok, ktoré som sa za deň dokázala naučiť. Z iných predmetov som bola zvyknutá na okolo 10 za deň, niekedy samozrejme viac a niekedy menej. Keď sa mi z biochémie stalo, že som sa naučila len 3 a to som pri tom sedela naozaj celý deň, začínala som sa v tom utápať. Veľmi zle na to spomínam, ale predsa len som to nejako dokopala dokonca.
Najhoršie na učení biochémie je podľa mňa po prvé vydržať a po druhé vedieť si prepájať jednotlivé informácie. V žiadnej literatúre to totiž nenájdete poriadne poprepájané, je to len na Vás a na Vašej hlavičke, aby ste si jednotlivé poznatky pospájali do jednej krásnej obrovskej mozaiky. Mne sa to podarilo vyskladať možno tak do nejakých nepodarených detských puzzlí (obrázok).
Určite vidíte ten rozdiel :D. A skúste ísť s detstkými puzzlami odpovedať pred človeka, ktorý má vyskladanú dokonalú mozaiku. Ja som šla a skúsila to. Kedy som chcela dosiahnuť ľavý obrázok, trvalo by mi to asi celý život a toľko času na biochémiu obetovať teda nemienim.
Test som si prešla asi 2 krát a bola som celkom spokojná. Testy sa mi učia akosi dobre, aj keď nie som typ ktorý sa rád biflí. Ak sa Vám testy učia naopak ťažko mám pre Vás jednu radu. Všimla som si, že niektorí spolužiaci sa to učia tak, že si zvýraznia správne odpovede a akoby sa to snažili naučiť naspamäť. Príde mi zbytočné a takmer nemožné sa také množstvo zbifliť, štýlom "otázka" a všetky odpovede k nej naspamäť sypať z rukáva. Ja to robím inak. Ceruzkou si pri správnych odpovediach spravím bodky, ktoré si potom zakrývam a snažím sa sama určiť správne odpovede. Tým sa skúšam a zároveň aj kontrolujem a zatiaľ sa mi to vždy osvedčilo.
Celkom hladko som prešla, aj keď som nemala 199 alebo 200 bodov z 200 ako niektorí spolužiaci, ktorí sa tým veľmi radi pochválili na sociálnych sieťach. :D Nič v zlom, fakt klobúk dole pred Vami, ja by som sa to musela učiť aspoň o mesiac dlhšie, aby som dosiahla taký výsledok.
Ústna odpoveď však bola horšia. Našťastie som vychytala asi najlepšieho skúšajúceho, akého som mohla a otázky tiež mohli byť horšie. Mali sme však strašne dlhú prípravu, nechali nás sa pripravovať, koľko sme chceli a nikto nenašiel odvahu, aby sa prihlásil, aj keď sme už všetci mali prípravu hotovú. Keď som okolo obeda už konečne našla odvahu, sekretárka ma schladila, že musím počkať, skúšajúca sa totiž šla naobedovať. :D Odvaha zase mierne poklesla, ale bola som odhodlaná, že keď príde, hneď sa prihlásim. Tak aj bolo.
Zodpovedala som jednu otázku, samozrejme tú, ktorú som vedela lepšie. Spýtala sa ma zopár otázok, niektoré som vedela, niektoré nie celkom, ale vskutku sme boli obe spokojné a pokračovali sme na ďalšiu otázku. Tá bola horšia. Každých pár viet ma prerušila a niečo sa začala vypytovať, čo ma vyvádzalo z miery. Potom sa ma opýtala otázku, z ktorej som sa už naozaj nevedela vysomáriť a ona ma tam pár minút dusila. Snažila som sa niečo hovoriť, ale nešlo mi to, tak ma nakoniec nechala tak a odpovedala si sama. Nevedela som, čo z toho bude a či som to vôbec spravila a tých pár sekúnd, kým som sa to dozvedela, mi srdce búšilo neskutočnou rýchlosťou.
Nakoniec mi povedala, že som spravila a bola som strašne šťastná. Ani zďaleka nie však tak ako po fyziole. Mala som blbý pocit, že moje vedomosti tomu nezodpovedajú a nezaslúžila som si to urobiť . Mala som neskutočné šťastie, aj na skúšajúcu, aj na otázky a chvíľu som z toho mala výčitky svedomia. Iní, ktorí mali lepšie vedomosti možno povylietavali, alebo sa dostali k jednému nemenovanému, ktorý skúša doslova do šiestej - siedmej večera. Existuje naňho aj meme. :D
Každý týždeň čo týždeň sme sa triasli, aký test zase dostaneme a či nejako naškrabeme tých 80%. Z učenia sa stávali rýchlokurzy keďže ste museli stihnúť za týždeň strašne veľa a výsledkom bolo, že sme to väčšinou nevedeli poriadne. Alebo ak sme to aj vedeli, tak len v ten jeden deň, keď bolo cviko a hneď sme to zabudli, lebo sme sa museli zase rýchlo naučiť ďalšiu tému. Počas celého letného semestra som sa jednoznačne najviac učila biochémiu, ale keď prišlo skúškové, mala som pocit, akoby som sa ju učila najmenej.
Mala som na učenie biochémie po fyziológii takmer mesiac. Opäť skúška pozostáva z testu a ústnej odpovede. Otázky na test sú vopred zverejnené, ale je ich 1000 a každá má 8 možností, teda pokiaľ tomu nerozumiete, nedokážete sa to podľa mňa nabifliť a už vôbec nie za tie 3-4 týždne. Na ústnu časť je otázok "len" 86, čo keď som sa dozvedala, ma veľmi potešilo. Oproti ostatným predmetom to bolo naozaj málo, z fyziológie okolo 140 a z imunológie okolo 100 (ale toto si už nie som celkom istá). Pýtate sa teda, prečo som slovo "len" napísala do úvodzoviek?
Práve preto, že keď som zistila, ako pomaly sa to učím a že za deň sa dokážem naučiť možno 4-5 otázok, povedala som si, že 86 je strašne veľa. Tie otázky boli strááášne dlhé a všetkému som sa snažila pochopiť, čo bolo takmer nemožné a keď sa mi to aj podarilo, zanedlho som to zabudla. Strašne ma frustroval aj ten malý počet otázok, ktoré som sa za deň dokázala naučiť. Z iných predmetov som bola zvyknutá na okolo 10 za deň, niekedy samozrejme viac a niekedy menej. Keď sa mi z biochémie stalo, že som sa naučila len 3 a to som pri tom sedela naozaj celý deň, začínala som sa v tom utápať. Veľmi zle na to spomínam, ale predsa len som to nejako dokopala dokonca.
Najhoršie na učení biochémie je podľa mňa po prvé vydržať a po druhé vedieť si prepájať jednotlivé informácie. V žiadnej literatúre to totiž nenájdete poriadne poprepájané, je to len na Vás a na Vašej hlavičke, aby ste si jednotlivé poznatky pospájali do jednej krásnej obrovskej mozaiky. Mne sa to podarilo vyskladať možno tak do nejakých nepodarených detských puzzlí (obrázok).
Určite vidíte ten rozdiel :D. A skúste ísť s detstkými puzzlami odpovedať pred človeka, ktorý má vyskladanú dokonalú mozaiku. Ja som šla a skúsila to. Kedy som chcela dosiahnuť ľavý obrázok, trvalo by mi to asi celý život a toľko času na biochémiu obetovať teda nemienim.
Test som si prešla asi 2 krát a bola som celkom spokojná. Testy sa mi učia akosi dobre, aj keď nie som typ ktorý sa rád biflí. Ak sa Vám testy učia naopak ťažko mám pre Vás jednu radu. Všimla som si, že niektorí spolužiaci sa to učia tak, že si zvýraznia správne odpovede a akoby sa to snažili naučiť naspamäť. Príde mi zbytočné a takmer nemožné sa také množstvo zbifliť, štýlom "otázka" a všetky odpovede k nej naspamäť sypať z rukáva. Ja to robím inak. Ceruzkou si pri správnych odpovediach spravím bodky, ktoré si potom zakrývam a snažím sa sama určiť správne odpovede. Tým sa skúšam a zároveň aj kontrolujem a zatiaľ sa mi to vždy osvedčilo.
Celkom hladko som prešla, aj keď som nemala 199 alebo 200 bodov z 200 ako niektorí spolužiaci, ktorí sa tým veľmi radi pochválili na sociálnych sieťach. :D Nič v zlom, fakt klobúk dole pred Vami, ja by som sa to musela učiť aspoň o mesiac dlhšie, aby som dosiahla taký výsledok.
Ústna odpoveď však bola horšia. Našťastie som vychytala asi najlepšieho skúšajúceho, akého som mohla a otázky tiež mohli byť horšie. Mali sme však strašne dlhú prípravu, nechali nás sa pripravovať, koľko sme chceli a nikto nenašiel odvahu, aby sa prihlásil, aj keď sme už všetci mali prípravu hotovú. Keď som okolo obeda už konečne našla odvahu, sekretárka ma schladila, že musím počkať, skúšajúca sa totiž šla naobedovať. :D Odvaha zase mierne poklesla, ale bola som odhodlaná, že keď príde, hneď sa prihlásim. Tak aj bolo.
Zodpovedala som jednu otázku, samozrejme tú, ktorú som vedela lepšie. Spýtala sa ma zopár otázok, niektoré som vedela, niektoré nie celkom, ale vskutku sme boli obe spokojné a pokračovali sme na ďalšiu otázku. Tá bola horšia. Každých pár viet ma prerušila a niečo sa začala vypytovať, čo ma vyvádzalo z miery. Potom sa ma opýtala otázku, z ktorej som sa už naozaj nevedela vysomáriť a ona ma tam pár minút dusila. Snažila som sa niečo hovoriť, ale nešlo mi to, tak ma nakoniec nechala tak a odpovedala si sama. Nevedela som, čo z toho bude a či som to vôbec spravila a tých pár sekúnd, kým som sa to dozvedela, mi srdce búšilo neskutočnou rýchlosťou.
Nakoniec mi povedala, že som spravila a bola som strašne šťastná. Ani zďaleka nie však tak ako po fyziole. Mala som blbý pocit, že moje vedomosti tomu nezodpovedajú a nezaslúžila som si to urobiť . Mala som neskutočné šťastie, aj na skúšajúcu, aj na otázky a chvíľu som z toho mala výčitky svedomia. Iní, ktorí mali lepšie vedomosti možno povylietavali, alebo sa dostali k jednému nemenovanému, ktorý skúša doslova do šiestej - siedmej večera. Existuje naňho aj meme. :D
Potom som si však uvedomila, že všetky skúšky sú z veľkej časti o šťastí a tiež, že sa vždy každému všetko vráti. Tým, že som ja mala šťastie na biochémii, môžem mať zase smolu niekde inde a naopak. Prestala som sa tým teda zaoberať a začala som si užívať pocit, že biochémiu už nikdy v živote neuvidím. Aspoň teda dúfam. :D
Komentáre
Zverejnenie komentára