Prvé stáže v nemocnici
V treťom ročníku nastáva prelom, na ktorý všetci nedočkavo čakáme od začiatku štúdia medicíny. Práve vtedy sa dostávame do kontaktu s prvými pacientmi, lekármi, bielym oblečením a fonendoskopmi.
Zatiaľ chodíme do nemocnice na chirurgiu a na internú propedeutiku. Internú má každý krúžok v tej istej nemocnici celý semester, avšak na chirurgiu sa to obmieňa. Konkrétne ja mám internú v nemocnici v Ružinove a na chirurgii som bola zatiaľ tiež v Ružinove, na Kramároch a u Milosrdných bratov.
Moja úplne prvá stáž bola na chirurgii na Kramároch. Tá nemocnica je obrovská a zorientovať sa v nej v priebehu niekoľkých minút je priam nemožné. Nejako sa nám podarilo ráno nájsť šatňu, ale dostať sa z nej bol oveľa väčší problém. Mimochodom, prezliekanie v týchto šatniach je ako za trest. Nielenže sú spoločné pre chlapcov aj dievčatá, ale navyše je tam toľko málo miesta, že sa musíte dokázať prezliecť asi na pol metri štvrcovom a ak sa Vám to aj podarí, aj tak sem tam do niekoho kopnete alebo strčíte, prípadne oni do Vás. Ďalším problémom sú skrinky, ktorých je zúfalý nedostatok. Za cca 4 týždne, ktoré chodím na stáže, som ešte ani raz nemala voľnú skrinku. Tí ľudia tam asi kempujú od šiestej rána, aby si ich poobsadzovali, ale mne to za to vážne nestojí.
Vráťme sa však ku Kramárom. Cesta zo šatne na oddelenie bola ako cesta Harryho Pottera v labyrinte v časti Harry Potter a Ohnivá čaša. Proste nie a nie nájsť tú správnu uličku, ktorá by nás doviedla na oddelenie. Doslova sme skúšali náhodné cestičky a snažili sa natrafiť na tú správnu a nakoniec sa nám to aj podarilo, aj keď netuším ako. Cesta naspäť do šatne bola rovnako problematická. Normálne som sa cítila frustrovaná, že neviem kde som a celú 20 minútovú prestávku som strávil blúdením po chodbách.
V Ružinove som už dobre zorientovaná, keďže tam chodím každý týždeň, ale je to tam aj menej labyrintoidné ako na Kramároch. Takisto aj u Milosrdných bratov, pretože táto nemocnica je pomerne malá oproti ostatným.
Čo sa týka obsahovej náplne týchto stáží, s internou som zatiaľ spokojná, pekne sa nám venujú, robíme anamnézy a fyzikálne vyšetrenia a preberáme veci postupne, keďže sme stále na tom istom oddelení. Na chirurgii mi to príde také neorganizované, vkuse nás len niekam šupnú, kde sa dá a nemá to žiadnu následnosť. Na sále som ešte stále nebola, jediné, čo sa mi páčilo, bolo to, že nás učili šiť. Celkom mi to išlo, aj keď zatiaľ sme šili len látku, takže na živom človeku to bude asi zase niečo celkom iné. :D
Naozaj, skoro by som zabudla. Chodiť po nemocnici v bielom s fonendoskopom na krku je vážne veľmi zaujímavý pocit. Vynára sa mi v hlave otázka: Vau, čím som si zaslúžila túto poctu?, ale zároveň mi to prináša aj akýsi pocit zodpovednosti. :D Pravidelne sa nám stáva, že okoloidúci pacienti alebo ich príbuzní sa nás pýtajú, kam majú ísť, ak sa majú dostať tam a tam a my vždy len pokrútime hlavou, lebo nemáme poňatia pomaly ani o tom kam máme ísť my. :D
Zatiaľ chodíme do nemocnice na chirurgiu a na internú propedeutiku. Internú má každý krúžok v tej istej nemocnici celý semester, avšak na chirurgiu sa to obmieňa. Konkrétne ja mám internú v nemocnici v Ružinove a na chirurgii som bola zatiaľ tiež v Ružinove, na Kramároch a u Milosrdných bratov.
Moja úplne prvá stáž bola na chirurgii na Kramároch. Tá nemocnica je obrovská a zorientovať sa v nej v priebehu niekoľkých minút je priam nemožné. Nejako sa nám podarilo ráno nájsť šatňu, ale dostať sa z nej bol oveľa väčší problém. Mimochodom, prezliekanie v týchto šatniach je ako za trest. Nielenže sú spoločné pre chlapcov aj dievčatá, ale navyše je tam toľko málo miesta, že sa musíte dokázať prezliecť asi na pol metri štvrcovom a ak sa Vám to aj podarí, aj tak sem tam do niekoho kopnete alebo strčíte, prípadne oni do Vás. Ďalším problémom sú skrinky, ktorých je zúfalý nedostatok. Za cca 4 týždne, ktoré chodím na stáže, som ešte ani raz nemala voľnú skrinku. Tí ľudia tam asi kempujú od šiestej rána, aby si ich poobsadzovali, ale mne to za to vážne nestojí.
Vráťme sa však ku Kramárom. Cesta zo šatne na oddelenie bola ako cesta Harryho Pottera v labyrinte v časti Harry Potter a Ohnivá čaša. Proste nie a nie nájsť tú správnu uličku, ktorá by nás doviedla na oddelenie. Doslova sme skúšali náhodné cestičky a snažili sa natrafiť na tú správnu a nakoniec sa nám to aj podarilo, aj keď netuším ako. Cesta naspäť do šatne bola rovnako problematická. Normálne som sa cítila frustrovaná, že neviem kde som a celú 20 minútovú prestávku som strávil blúdením po chodbách.
V Ružinove som už dobre zorientovaná, keďže tam chodím každý týždeň, ale je to tam aj menej labyrintoidné ako na Kramároch. Takisto aj u Milosrdných bratov, pretože táto nemocnica je pomerne malá oproti ostatným.
Čo sa týka obsahovej náplne týchto stáží, s internou som zatiaľ spokojná, pekne sa nám venujú, robíme anamnézy a fyzikálne vyšetrenia a preberáme veci postupne, keďže sme stále na tom istom oddelení. Na chirurgii mi to príde také neorganizované, vkuse nás len niekam šupnú, kde sa dá a nemá to žiadnu následnosť. Na sále som ešte stále nebola, jediné, čo sa mi páčilo, bolo to, že nás učili šiť. Celkom mi to išlo, aj keď zatiaľ sme šili len látku, takže na živom človeku to bude asi zase niečo celkom iné. :D
Naozaj, skoro by som zabudla. Chodiť po nemocnici v bielom s fonendoskopom na krku je vážne veľmi zaujímavý pocit. Vynára sa mi v hlave otázka: Vau, čím som si zaslúžila túto poctu?, ale zároveň mi to prináša aj akýsi pocit zodpovednosti. :D Pravidelne sa nám stáva, že okoloidúci pacienti alebo ich príbuzní sa nás pýtajú, kam majú ísť, ak sa majú dostať tam a tam a my vždy len pokrútime hlavou, lebo nemáme poňatia pomaly ani o tom kam máme ísť my. :D
Komentáre
Zverejnenie komentára