Mission impossible, alebo imunológia - 1. časť
Každý ju podceňuje a neberie vážne kvôli tomu, že je za ňu najmenej kreditov. Imunológia je však podľa mňa dôležitý a aj veľmi ťažký predmet. Teraz to už viem, avšak predtým som ju tiež podceňovala. Po náramne náročnej skúške z biochémie mi na imunológiu ostal týždeň. Na 3 okruhy po približne 30 otázok plus 600 testových otázok.
Na začiatku som si myslela, že sa to dá stihnúť, však oproti biochémii a fyziológii to bude gombička. Keďže som ale prvý deň dospávala opicu po oslávenej biochémii, zostalo mi len 6 dní. Hneď po prvom dni učenia sa, som zistila, že ak stihnem polovicu, som dobrá. Rovno som si teda vytriedila otázky, ktoré ani nemá význam sa pokúšať naučiť a začala som s tými, pri ktorých je aspoň nádej, že sa ich naučím.
Počas týchto tragických šiestich dní som mala už naozaj všetkého dosť. Nezostávali mi žiadne sily navyše a to práve vtedy, keď som potrebovala najviac zamakať. Reálne som uvažovala nad tým, že si skúšku preložím, avšak nebolo kam, všetky termíny (a najmä tie posledné) boli totálne obsadené. Tak som si teda povedala, že to pôjdem aspoň vyskúšať, však motyka možno vystrelí.
Iróniou je, že psychicky som najhoršie znášala práve imunológiu, ktorá sa oproti anatómii, fyziológii, alebo biochémii považuje za malú skúšku. Ja som už naozaj nevládala, však som sa učila pomaly 2 mesiace vkuse, bez akéhokoľvek voľna. Každý deň ráno vstať, učiť sa, najesť sa, ísť spať a na ďalší deň znova dookola to isté. Zúfalo som potrebovala oddych, ale nemohla som si ho dovoliť. Ďalšou príčinou depresie bol fakt, že zúfalo, ale naozaj zúfalo nestíham. Naplánovala som si, že sa naučím dve tretiny, ale nakoniec z toho ostala asi len polovica.
Posledný deň pred skúškou som sa absolútne odosobnila a hovorila si, že o nič nejde, veď tie dôležitejšie skúšky mám, prinajhoršom budem imunológiu robiť v auguste alebo v zime. Aj keď si to všemožne nahovárate, aj tak Vám to v skutočnosti nie je naozaj jedno. Jasné, že by som to zobrala ľahšie, ako keby som vyletela z biochémie, alebo fyzioly, ale aj kvôli imunológii by som určite bola smutná. Najmä pri predstave, že som mohla už týždeň oddychovať.
Keď som tam ráno prišla, úplne odovzdaná osudu, rýchlo som zistila, že väčšina spolužiakov je na tom rovnako ako ja. Hneď som sa cítila o čosi lepšie, dokonca mi to bolo až smiešne, akí tam všetci stojíme úplne tupí, pokúšajúci sa o niečo skoro nemožné. :D Najskôr sme išli písať test, ktorý mal v sebe zaradené nielen testové otázky s možnosťami, ale aj 5 tvorivých otázok, na ktoré sme museli my aktívne vypisovať odpoveď. Tie som si vôbec neprešla a doslova som si tam pri niektorých vymýšľala, len aby som nenechala prázdne miesto.
Keď sme test dopísali, opäť sme sa zoskupili vonku a hovorili si navzájom dojmy. Najčastejšia odpoveď na otázku: "Tak ako test?", bola: "AAAle, totálne na p*ču..." :D Ja som mala rovnaký dojem, netušila som či prejdem, alebo nie. Čakali sme tam celú večnosť, kým postupne prichádzali skúšajúci a volali k sebe ľudí, ktorí budú odpovedať u nich, prípadne tým, ktorí mali byť u nich, ale nenapísali test, povedali, že môžu ísť domov. Do poslednej chvíle ste teda nevedeli, či ste prešli alebo nie.
Ja som nakoniec prešla s odretými ušami a nevedela som, či sa mám tešiť, alebo skôr plakať. Bolo totiž jednoduchšie vyletieť z testu, aspoň ste sa nemuseli strápniť na ústnej odpovedi. Bolo totiž jedno, či ste test napísali na prvý krát, lebo na opravnom termíne ste museli tak či tak opakovať aj test.
Na začiatku som si myslela, že sa to dá stihnúť, však oproti biochémii a fyziológii to bude gombička. Keďže som ale prvý deň dospávala opicu po oslávenej biochémii, zostalo mi len 6 dní. Hneď po prvom dni učenia sa, som zistila, že ak stihnem polovicu, som dobrá. Rovno som si teda vytriedila otázky, ktoré ani nemá význam sa pokúšať naučiť a začala som s tými, pri ktorých je aspoň nádej, že sa ich naučím.
Počas týchto tragických šiestich dní som mala už naozaj všetkého dosť. Nezostávali mi žiadne sily navyše a to práve vtedy, keď som potrebovala najviac zamakať. Reálne som uvažovala nad tým, že si skúšku preložím, avšak nebolo kam, všetky termíny (a najmä tie posledné) boli totálne obsadené. Tak som si teda povedala, že to pôjdem aspoň vyskúšať, však motyka možno vystrelí.
Iróniou je, že psychicky som najhoršie znášala práve imunológiu, ktorá sa oproti anatómii, fyziológii, alebo biochémii považuje za malú skúšku. Ja som už naozaj nevládala, však som sa učila pomaly 2 mesiace vkuse, bez akéhokoľvek voľna. Každý deň ráno vstať, učiť sa, najesť sa, ísť spať a na ďalší deň znova dookola to isté. Zúfalo som potrebovala oddych, ale nemohla som si ho dovoliť. Ďalšou príčinou depresie bol fakt, že zúfalo, ale naozaj zúfalo nestíham. Naplánovala som si, že sa naučím dve tretiny, ale nakoniec z toho ostala asi len polovica.
Posledný deň pred skúškou som sa absolútne odosobnila a hovorila si, že o nič nejde, veď tie dôležitejšie skúšky mám, prinajhoršom budem imunológiu robiť v auguste alebo v zime. Aj keď si to všemožne nahovárate, aj tak Vám to v skutočnosti nie je naozaj jedno. Jasné, že by som to zobrala ľahšie, ako keby som vyletela z biochémie, alebo fyzioly, ale aj kvôli imunológii by som určite bola smutná. Najmä pri predstave, že som mohla už týždeň oddychovať.
Keď som tam ráno prišla, úplne odovzdaná osudu, rýchlo som zistila, že väčšina spolužiakov je na tom rovnako ako ja. Hneď som sa cítila o čosi lepšie, dokonca mi to bolo až smiešne, akí tam všetci stojíme úplne tupí, pokúšajúci sa o niečo skoro nemožné. :D Najskôr sme išli písať test, ktorý mal v sebe zaradené nielen testové otázky s možnosťami, ale aj 5 tvorivých otázok, na ktoré sme museli my aktívne vypisovať odpoveď. Tie som si vôbec neprešla a doslova som si tam pri niektorých vymýšľala, len aby som nenechala prázdne miesto.
Keď sme test dopísali, opäť sme sa zoskupili vonku a hovorili si navzájom dojmy. Najčastejšia odpoveď na otázku: "Tak ako test?", bola: "AAAle, totálne na p*ču..." :D Ja som mala rovnaký dojem, netušila som či prejdem, alebo nie. Čakali sme tam celú večnosť, kým postupne prichádzali skúšajúci a volali k sebe ľudí, ktorí budú odpovedať u nich, prípadne tým, ktorí mali byť u nich, ale nenapísali test, povedali, že môžu ísť domov. Do poslednej chvíle ste teda nevedeli, či ste prešli alebo nie.
Ja som nakoniec prešla s odretými ušami a nevedela som, či sa mám tešiť, alebo skôr plakať. Bolo totiž jednoduchšie vyletieť z testu, aspoň ste sa nemuseli strápniť na ústnej odpovedi. Bolo totiž jedno, či ste test napísali na prvý krát, lebo na opravnom termíne ste museli tak či tak opakovať aj test.
Komentáre
Zverejnenie komentára